Rozhovor: Krásná a talentovaná Soňa Podstupková

Náš rozhovor se bude točit okolo jejího studia, ocenění za reprezentaci Univerzity, i kolem jí samotné. Ideme na to.

David: Ahoj, Soňo. Prosím, představ se čtenářům a pověz nám něco o sobě.

Soňa: Ahoj.

Tento rok (dúfam) končím na magisterskom štúdiu FMK (Ústav marketingových komunikací), titul Bc. mám z Bratislavy (Univerzita Komenského). Posledného pol roka som bola v Bruseli na čokoládovom Erasme.

Som ukecaná, večne meškám a neviem brzdiť na inlineoch. Veľmi rada spím a preto sa málokedy nudím- väčšinou na také niečo už nemám čas. Milujem cviklu a slnečnice. Prvé na konzum a druhé na slnečnú náladu.

 

David: Začneme zlehka. Co tě přimělo začít studovat marketingový obor? Tíhla si k tomu delší dobu nebo sis prostě při rozhodování řekla: „FMK bude tou správnou volbou, tak to bude a basta!“

Soňa: K marketingovým komunikáciám som sa vlastne dostala náhodou. Ešte v maturitnom ročníku som nevedela, čo so mnou bude, keď „budem veľká”. Jediný orientačný bod bola požiadavka, že tam nesmie byť matematika- všetky gény na túto ušľachtilú vedu má moja sestra a mne sa už neušlo.

V jednom dieli Priateľov Chandler vymýšľal slogan na pomaranč a ja som si povedala, že to je zaujímavé životné poslanie. Pár dní na to (Život je jen náhoda) som sa dozvedela o Katedre marketingovej komunikácie na UK. Veľmi som neverila, že sa tam dostanem, lebo na tento odbor je celkom veľký nátlak (všetci pozerajú Priateľov:), ale niekedy ťa život postrkuje tam, kde ťa chce mať. A mňa chcel na Katedre marketingových komunikácii v BA a neskôr aj na FMK v Zlíne. Pekné od neho:)

Práve som si spomenula, že som kedysi dávno v minulom tisícročí na detskom tábore vytvorila návrh vlajky a sloganu na olympijské hry a práve môj z niekoľkých desiatok vybrali a realizovali. To bol skvelý pocit, keď sa tam trepotala vo vetre!

 

David: Překvapilo tě něco, když si nastoupila na naši fakultu? Čekalas, že bude něco jinak nebo jsi vůbec netušila, do čeho jdeš?

Soňa: Zlín ma milo prekvapil vo všetkých smeroch. Od moderných priestorov, cez rôzne workshopy, ľudí až po eventy. Aj na to Baťovo meno skloňované vo všetkých pádoch som si zvykla a som veľmi rada, že som toho všetkého súčasťou.

UTB je skvelé miesto na vytváranie kontaktov s (v budúcnosti ale aj súčasnosti) úspešnými ľuďmi a ako máloktorá škola ponúka priestor na prepojenie teórie s praxou.

 

David: Pustila ses do toho svědomitě a například já vím o akci, které si pořádala. Jmenovalo se to Weekenďák. Pověz, v čem to spočívalo, ať můžeš inspirovat další vysokoškoláky a ty, co zůstávají přes víkendy na studijních místech.

Soňa: Zlín je cez víkend mesto duchov. V štvrtok, maximálne v piatok si všetci zbalia ponožky a idú domov za teplou stravou. Ja sa varenia nezľaknem, cestoviny spravím aj na štyri spôsoby- a tak som veľakrát do Bratislavy nešla. Namiesto balenia sa som mohla rozmýšľať nad tým, čo užitočné alebo zábavné (v ideálnom prípade oboje) budem robiť cez víkend. Veľa z plánov malo veľkú trhlinu- nebolo ich s kým realizovať. Tak prišiel (realizovaný s pomocou SU) Weekenďák. Vychádzala som z predpokladu, že v podobnej situácii sú aj iní. A keď sú viacerí sami, môžu byť spolu. Väčšinou v sobotu sme chodili niekam von- na biliárd, len tak na pivko, raz sme boli na keramike, či venčiť psíkov do útulku.

Weekenďák nemal až taký ohlas, ako som dúfala, ale v podstate som spokojná, lebo každý z tých večerov stál za to!

 

David: Co mě velmi zaujalo a co dalo poslední impuls k tomuhle rozhovoru, je Tvoje vítězství ceny za reprezentaci Univerzity Tomáše Bati. V čem ta reprezentace spočívala?

Soňa: Tento a minulý rok som bola ocenená na najväčšej súťaži kreativity pre vysokoškolských študentov v Strednej Európe Cirkulátor. Waw, znie to pekne. Ale Cenu UTB tento rok dostalo len 6 ľudí zo 6 miliárd, myslím, že to je neuveriteľný pomer!

 

David: Můžeš nám trochu popsat soutěž Cirkulátor a rozvést, v jaké kategorii jsi vyhrála?

Soňa: Cirkulátor je organizovaný (???) v Nitre. Práce s ľubovoľnou témou a určenými kategóriami hodnotí porota tvorená odborníkmi z praxe. V každej oblasti prác je vytvorený shortlist (výber najlepších prác) a vrámci neho sú vybrané práce, ktoré sú ocenené diplomom.

Minulý rok som sa s dvomi prácami dostala spolu s ďalším študentom FMK Karlem Mozkem na shortlist Reklamný text – slogan. Tento rok som bola opäť v tej istej kategórii s jednou prácou, v kategórii Nekomečná audiovizuálna reklama s prácou druhou. Prvé miesto som tentokrát neobsadila, to získal Martin Huleja (tiež FMK. Veľa šikovných ľudí tu behá!), ale potešilo ma aj druhé miesto.

Práce som totiž robila v pomerne veľkom časovom strese na Erasmus pobyte, obetovala som tomu niekoľko nocí a sangriovú party:).

 

David: Markeťáci se kolikrát podobají umělcům. Myslím při vymýšlení kampaní, strategií a neotřelých nápadů. Prostě musí nahodit nějakou vlnu a chytnout inspiraci. Kam chodíš na inspiraci ty? Je to místo, stav nebo dokonce osoba?

Soňa: Najlepšie sa mi rozmýšľa nad blokom s perom a očami vyvalenými na bielu stenu, som nenáročná:)

Druhá varianta je – keďže som študent s nízkonákladovým spôsobom života – autobus. Raz som za cestu do práce vymyslela celú kampaň…Nosím so sebou taký malý diárik a keď ma osvieti niečo iné ako semafór, zapíšem si to. Nápady si píšem alebo nahrávam aj do mobilu. Raz sa mi pádom do hrnca s vodou (prekvapivo) pokazil a s ním odišli do kybernetického neba alebo pripravovanej polievky aj moje vydreté idey. Technike neveriť! Alebo veriť, ale nevariť pri tom.

 

David: V současné době se mezi mládeží dostává televize do ústraní a i já si uvědomuju, že na televizi koukám velmi málo a už vlastně ani nevím, jaké reklamy běží. Možná je to nevýhoda a vzhledem k mému studijnímu zaměření bych je měl sledovat více. Díváš se ty na reklamy nebo je, stejně jako většina lidí, znechuceně přepínáš?

Soňa: Pozerám sa na ne a potom ich niekedy znechutene prepnem:)

Za posledné dva roky som televíziu videla len vo výkladoch obchodov (bývala som na kolejích v Zlíne a v Bruseli, kde som bola na Erasme), takže si uvedomujem, že mám sklz. Niekedy sa ale neubránim pocitu, že mi na inom kanáli niečo uteká. Ale to robím aj s rádiom, keď prepínam zo stanice na stanicu, lebo sa mi zdá, že niekde inde hrajú niečo lepšie, ako to čo počúvam teraz. Väčšinou to skončí tak, že prejdem všetky stanice, nič lepšie nenájdem a pôvodná “fajn” pesnička už skončila. To je asi životná diagnóza…

 

David: Dělají se podle tebe u nás na CZ/SK území zajímavé a kreativní marketingové kampaně, nebo se máme stále co učit od západních kolegů?

Soňa: Vždy sa dá niečo priučiť…

Nemám rada, keď ľudia zovšeobecňujú a naše reklamy označujú ako slabé. Finálne výstupy reklamných agentúr závisia hlavne od zadávateľov. Myslím, že schopných kreatívcov máme dosť, asi by to len chcelo viac odvážnych klientov.

 

 

David: Opustíme téma marketingu a vlétneme do vod studentského života. Jakým projektům se věnuješ mimo klasické studium?

Soňa:Do akej hĺbky mám ísť?

Vždy som bola hyperaktívne dieťa, neviem, do akej miery to bolo spôsobené popudmi rodičov alebo mnou samou. Spievala som v zbore, sólovo, tancovala som, maľovala, hrala divadlo, na flautu a ešte som aj stihla byť drzá a flákať sa po vonku. Až do minulého roku som počas leta robila teen tábory.

Som typ iniciátora, takže sa nadšene vrhám do všeličoho.

Na UK som robila v študentskej organizácii AIESEC, ktorá pomáha VŠ študentom rozvíjať ich potenciál a/aj ísť na zahraničné pracovné stáže. Počas dvoch rokov som spoznala množstvo skvelých proaktívnych ľudí. Tí mi stále dokazujú, že sa vždy dá robiť viac a jediný rozdiel medzi úspechom a zlyhaním je pasivita a strach. Je dôležité obklopiť sa ľuďmi, ktorý vás ťahajú ďalej…

Za ďalšie užitočne strávený čas považujem účasť v súťaži Žiarovka, v ktorej sme s mojim teamom v roku 2009 vyhrali prvé miesto a Windows 7 súťaži, kde som síce odišla s dlhým nosom (máme ho v rodine), ale aj s ocenením. Skvelé skúsenosti som získala aj pri organizácii festivalu etickej reklamy Duhová kulička.

Ešte počas bakalára sme s kamoškami založili event organizáciu KopKa, ktorá ešte stále funguje.

Aktuálne by som chcela trošku rozbehnúť môj projekt Like statusy. Chcela by som vytvoriť databázu tých najlepších česko- slovenských statusov.

V súčasnosti mám dohodu o externej spolupráci s jednou londýnskou firmou (adaptácia reklamných textov) a s projektom etickykodex.sk.

Nejaké vlastné seriózne projekty mám v pláne po štátniciach, zatiaľ sú v hmlovej fáze…

 

David: Všiml jsem si taky, že si vedeš blog. Proč bloguješ a o čem hlavně píšeš?

Soňa:Na strednej som písala do školských novín, páčilo sa mi, že si niekto dobrovoľne prečíta moje myšlienky. Novinárstvo mám tak trochu v krvi, v našom Podstupkovskom klane je ich viacero (otec, stýček, dedo, bratranci, brat). So sestrou sme k nemu tiež pričuchli, ale nakoniec sme išli svojou cestou.

Musím sa priznať, že som veľmi nedisciplinovaný blogger. Napriek predsavzatiu písať aspoň článok týždenne je tam celkom pusto. Píšem tak o všetkom a o ničom, niekedy články nemajú hlavu a pätu, lebo mi myšlienky lietajú, miešajú sa a ja na ne neviem skríknuť, aby si sadli do lavíc…

Veľa článkov nedotiahnem do finálnej podoby, niekde sa mi zapatrošia alebo ich nezverejním, lebo sa mi už nepáčia. Oveľa častejšie si píšem do denníka. Aj s blogom sú vlastne takou mojou externou pamäťou- jednotlivé výtvory si viem spojiť so životným obdobiami a pocitmi… Kedy u nás horelo, bežím po denník(y)!

 

David: V jednom komentáři právě na tvém blogu jsem si přečetl, že se snažíš jenom zviditelnit. Moc mě to pobavilo, ale taky dovedlo k zamyšlení. Co když jsou všichni bloggeři (tedy i já!) vlastně narcisové s komplexem méněcennosti a blogy si to kompenzují?!

Soňa: Sú oveľa horšie formy kompenzácie:D

Myslím, že každý sa chce zviditeľniť. Málokto chce prejsť životom (ejha, nejak sa nám to filozoficky zvrháva) bez toho, aby ho okolie zaregistrovalo.

Ak niekto má chuť písať, mal by. Možno sa vypracuje a bude sa tým živiť, možno si len ujasní svoje myšlienky, možno niekoho pobaví, možno niekoho prinúti zamyslieť sa. Aj keby to bol len jeden človek. Špeciálne na blogoch sa získa okamžitý pozitívny aj negatívny feedback, čo je veľmi užitočná vec pri osobnostnom raste.

Chcete maľovať, robiť sochy zo žuvačiek alebo navrhovať šialené klobúky? Robte to. Možno pre seba, možno pre ostatných, možno len tak. Človek nikdy nevie, čo z toho nakoniec vyplynie.

 

David: Taková diskuze se strhla pod tvým článkem o tom, že v AIESEC děláš zadarmo. Někdo odmítal pochopit, že můžeš dělat něco „jen tak“, že tě to naplňuje. Stojíš si za tím dál?

Soňa: Stojím. Ten, kto robí veci iba pre peniaze sa asi veľa neusmieva.

AIESEC mi dal viac, ako som si vtedy uvedomovala. Keby som aj pracovala za peniaze, tie by už boli dávno preč. Zážitky, skúsenosti, aktívny anglický jazyk a priateľov mám stále.

Veľakrát sa stane, že okolie nechápe, prečo robíte, čo robíte. Vašim motívom ale musíte rozumieť vy sami, na ostatných až tak nezáleží.

 

David: Jsi ze Slovenska (bystří čtenáři si již všimli!) a proto následuje obligátní otázka. Lišíme se jako národy nebo jsme natolik podobní, že se rozdíly stírají?

Soňa: Bystrých čitateľov osobitne pozdravujem!

Mrzí ma to, ale bohužiaľ Vám neodhalím žiadne šokujúce tajomstvo.

 

David: A když jsme u těch Slováků. Máš názor na Patrika „Rytmuse“ Vrbovského. Promiň, prostě jsem se musel zeptat, protože mi několik Slováků řeklo, že Vaší zemi dělá ostudu.

Soňa: V prvom rade by Rytmus v Superstar nemal čo robiť. Kto rapuje, nemá veľmi o speve predstavu, a naopak.

Vypracoval sa, zmenil slovenskú rapovú scénu, niektoré jeho skladby majú (mali?) aj svetlé miesta- klobúk dolu za to. Ale tiež sa nevkusne chváli peniazmi, uráža každého, kto sa mu pripletie do cesty a je agresívny. O tom predsa rap nemusí byť… Ja osobne ho za Phána nepovažujem.

 

David: U kultury chvíli zůstaneme. Co poslouchá markeťačka Soňa za muziku?

Soňa: Môžem také klišé? Počúvam všetko. Nohavica, Adele, H16, Čechomor, Natasha Bedingfield, Timbaland… aj Rihannu si pustím, keď na to chuť príde. Beethoven je skvelý pri písaní a vymýšľaní.

V poslednej dobe najviac počúvam sountracky zo seriálu Skins.

Jediné, čo si do mp3jky nedám sú ľudovky a jazz.

 

David: Vždycky si na mě působila tak, že snad s touhle otázkou nestřelím vedle. Máš nějaké oblíbené knihy nebo spisovatele?

Soňa: Nestrelíš:) Čítam dosť veľa a rýchlo. Škoda, že to neplatí aj pri učebných materiáloch!

Moji najobľúbenejší sú Dave Barry a Terry Pratchett. Spolu s cimrmanovskými divadlami odporúčam ako univerzálny liek na depresiu.

 

David: Co vlastně říkáš na současný trend, kdy stále méně lidí čte knihy?

Soňa: Dnes sa všetci stále ponáhľajú a vravia, že na knihy nemajú čas. Keď som sa rozhodla počas Vianoc ignorovať facebook, prečítala som štyri knihy.

Som zvedavá, ako sa u nás ujmú e-knihy, v Bruseli si na iPadoch čítalo pomerne veľa ľudí.

Pre mňa sú knihy príjemným relaxom a jedného dňa by som chcela nejakú napísať. Tak dúfam, že vtedy ešte nejakí čitatelia žiť budú…

 

David: Předposlední otázka bude zoufale neoriginální, přesto je ale velmi oblíbená. Jaká je tvoje představa ideálního partnera? A liší se preference děvčat u vás a v Čechách?

Soňa: Problém s predstavou je ten, že vlastne v reále neexistuje. Zdrojom sklamania nie je realita ako taká, ale prehnané očakávania…

U chalanov si asi najviac zmysel pre humor, cením cieľavedomosť, spoľahlivosť a jamky v lícach:)

Nejaké vážne rozdiely medzi slovenskými a českými nárokmi som neobjavila, všetky chcú Johnyho Deppa

 

David: Na úplný závěr Tě poprosím o vzkaz čtenářům. Může to být cokoliv od něčeho naprosto vážného až po záchranu létajících tučňáků. Go!

Soňa: Veľmi Vám ďakujem, že ste sa dočítali až sem, ja som vravela hneď v úvode, že som ukecaná…

Robte, čo vás baví. Nikdy nezabudnite oceniť prácu druhých. A po party vypite vodu s citrónovou šťavou.

A bodečka:

Máte pocit, že ste málo šťastní? Buďte viac. Nikto iný to za Vás nespraví.

 

David: Díky Soňo, že sis na mě našla čas a díky za Tvé odpovědi. Ať se ti daří!

Soňa: Ja ďakujem za to, že si si Ty na mňa našiel čas. Viva la tvoj blog!:)